Teraz nie (10.)

teraz-nie-obalka10. kapitola

Koncom júla Slovensko zaskočili prudké búrky, ktoré preverili trpezlivosť všetkých na letisku. Romana zase zaskočilo Sucharovo pozvanie na oslavu narodenín.
„Priveď aj Filipu s deťmi,“ navrhol mu Suchar prekvapivo. „Mama sa bude tešiť.“
„Chceš to robiť u vás doma?“
„Mama to tak chce. Nepýtaj sa prečo.“

Roman sa nepýtal a podvečer zaskočil za Filipou. Stála pri žehliacej doske len v tielku a bavlnených kraťasoch a odušu žehlila detské tričká. Krátke tmavé vlasy mala na krku úplne mokré. Roman si pomyslel niečo o pekelných mukách, keďže teploty ani po búrkach neklesli pod tridsať stupňov a v rozhorúčených bytoch to bolo ešte horšie.
„Sorry, nepôjdem,“ odmietla Filipa rázne, keď jej tlmočil pozvanie. „Viem, že ho máš rád a ja ho mám tiež svojím spôsobom rada, no teraz sa necítim na jeho psie oči.“
„Psie oči?“
„Nikdy si si nevšimol, ako sa na mňa díva?“
Niečo ju škrelo.
„Malo by to byť naopak. To ja by som sa mala na neho tak dívať. Vtedy večer ma predsa zachránil,“ vychŕlila zo seba skoro nahnevane a zohla sa pre ďalšie malé ružové tričko. „A mimochodom, prečo poslal teba? Prečo sa mi neozval sám?“
„Filipa, nešpekuluj! Povedal to mne, no a čo?“
„Pocit zaviazanosti nie je dobrý základ pre vzťah.“
„Aký vzťah? Čo to melieš?“
„Bože, Roman, nemohol by si prepnúť intelekt na vyššie obrátky?“
„Nenamýšľaš si tak náhodou? Nevšimol som si, že by ťa Suchar balil.” Predstava, že by sa Filipa dala dokopy so Sucharom, mu pripadala úplne absurdná. Nie preto, že by sa mu Suchar nepáčil, ale preto, že ho vždy považoval skoro za brata.
„Suchar balí každú babu,“ odfrkla Filipa.
„Ani to som si nevšimol.“
„Pretože v poslednom čase si nevšímaš skoro nič. Roman, život ide predsa ďalej. So Sarou alebo bez Sary.“
Myklo ho, ako keby ho popálila žehličkou.
„Pipa, neviem sa z toho dostať,“ priznal sa nešťastne.
„Možno je najvyšší čas vyhľadať pomoc.“ Jej hlas nadobudol láskavý tón ako voľakedy, keď mu ošetrovala rozbité koleno a utešovala ho, že to nebude bolieť.
„To akože mám ísť za cvokárom?“
„Možno by na začiatok stačil aj psychológ, čo povieš? Mám kamošku. Dohodím ti ju?“
„Neviem. Necítim sa na to. Porozmýšľam,“ zahabkal.
„Porozmýšľaj. Je super. A je pekná,“ zaškerila sa.
„Nechcem sa nikomu spovedať. A už vôbec nie peknej babe.“
Mykla plecom a utrela si spotené čelo.
„Takže naozaj nechceš ísť? Sucharova mama sa vraj na teba teší,“ vrátil sa k Sucharovmu pozvaniu.
„Nie, nechcem. Pozdrav ich odo mňa a povedz im aj nejaké bla-bla. Akože mám veľa roboty.“
V sobotu kúpil kvety pre Sucharovu mamu a kartón mlieka pre Suchara. Z recesie. A tiež preto, že mu zakaždým zlikvidoval jeho zásoby.
Vo dverách ho okrem Suchara a jeho mamy privítala aj dôverne známa mačka, ktorá sa mu okamžite vrhla na šnúrky tenisiek.
„Ty si si ju nechal?“ spýtal sa Roman neveriacky, keď podal pani Eugénii kytičku. Dojato si k nej privoňala a Roman si znovu uvedomil, ako mlado vyzerá. Úplne inak ako jeho mama. Husté medové vlasy mala zopnuté do chvosta a štíhlu postavu jej obopínali jednoduché bavlnené šaty bez rukávov.
Suchar sa zohol k mačaťu a pritisol si ho k lícu.
„Nemám žiadnu neter z druhého kolena, to si nevedel?“ zarehlil sa a potom všetci traja vošli do obývačky.
„Mimochodom, nazval som ju Roman.“
„Veď je to mačka a nie kocúr, ty debil.“
„No a?“ Sucharovi v očiach svietili plamienky. Zdalo sa, že sa skvele baví. Roman sa bavil, keď si Suchar rozbalil darček. Z otvorených dverí kuchyne prenikala príjemná vôňa pečeného mäsa.
„Dúfam, že si poriadne hladný,“ drgol ho Suchar, keď vošla jeho mama s pariacou sa misou plnou hustej mäsovej polievky. Bol hladný, no stále mal len jeden žalúdok. Po hustej polievke a pečenom mäse s kapustou a knedľou prišiel na stôl domáci krémeš.
„Škoda, že si nevzal aspoň decká, keď už Filipa nemohla,“ povedal Suchar a naložil si na tanier dva kúsky pudingovej dobroty.
„Chcel som, no išli k babke,“ zaklamal Roman.
Suchar sa na neho pozorne pozrel. Naozaj má psie oči, blyslo Romanovi hlavou. Sucharova mama sa ponorila do myšlienok, Suchar sa mlčky pchal krémešmi a Roman sa v tom všeobecnom tichu začal cítiť nesvoj. Ako keby prišiel kamsi, kde očakávali niekoho iného. Túžil po Sare, ktorá dokázala odľahčiť každú situáciu nejakou vtipnou poznámkou.
„Roman, už dávnejšie som sa chcela spýtať. Lieta niečo z Bratislavy priamo do Moskvy?“ spýtala sa odrazu Sucharova mama.
Ruka s krémešom zastala Sucharovi na pol ceste k ústam.
„Mama?! Sľúbila si mi, že do toho nebudeš vŕtať!“
„Nie, to som ti nikdy nesľúbila. Chcem si ísť pozrieť Moskvu, počula som, že je tam krásne,“ povedala pani Eugénia prudko.
Roman pozoroval nemohru matky a syna. Odhodlaný pohľad a zanovito vytrčená brada na jednej strane a zmätok v očiach na tej druhej.
„Pokiaľ viem, do Moskvy lietajú dve letecké spoločnosti. Najlacnejšie jednosmerné lety sú v nedeľu. Ale vy sa asi budete chcieť vrátiť, však?“ pokúsil sa zažartovať.
Keby Sucharov pohľad mohol zabíjať, bol by na fleku mŕtvy.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *