Teraz nie (11.)

teraz-nie-obalka11. kapitola

„Mama, to nemyslíš vážne,” rozčúlil sa Suchar po Romanovom odchode.
„Nemôžeš ísť sama. Tak ďaleko. To je blbosť!“ Vety vyrážal po jednom, ako keby mu dych nestačil na dlhé súvetie.

„Mala som to urobiť už dávno,“ povedala Eugénia pokojne.
„Čo? Čo si mala urobiť?“
„Vyhľadať tvojho otca.“
Suchár prudko vydýchol. „Takže tie kecy o Moskve a jej pamiatkach boli len kecy?“
„Nie, neboli. Naozaj chcem ísť do Moskvy.“
Neveriacky sa na ňu zadíval. „A chceš tam hľadať môjho otca? Medzi dvanástimi miliónmi?“ Potom sa zarazil. „Ako vieš, že žije v Moskve? Môže žiť hocikde v tom prekliatom Rusku.“
Pri posledných synových slovách jej trhlo tvárou. „Viem, že tam žije,“ povedala ticho.
Suchár sa snažil upokojiť, no cítil, že sa ho zmocňuje hnev.
„Čo mi tajíš, mama?“
Vystrela k nemu ruku, no potom ju stiahla späť.
„Sadni si, Nikita,“ poprosila ho.
Teraz trhlo tvárou zase jemu. „Nehovor mi tak,“ vybuchol. „Nenávidím to meno! Keď si sa už musela prespať s nejakým skurveným ruským vojakom, nemohla si mi dať aspoň normálne meno?“
Videl, ako si zdesene pritisla dlaň na ústa. Vedel, že to nekričí on, že to kričí malý chlapec v ňom, ktorý dodnes cíti nevraživé pohľady dospelých a počuje posmešné výkriky, čo ho vyprevádzajú z dvora. Ruské vajce Nikita, narastú ti kopytá!
Tie verše nemali logiku. Detská krutosť nemáva logiku.
„Mama, povedz, myslela si niekedy na to, ako mi je? Ako sa na mňa dívajú spolužiaci, učitelia, sprosté ženské na úradoch, keď vyslovím svoje prekliate meno? Nikita Žemľa! Do riti!“
Na tvári sa jej v rýchlom strede vystriedalo niekoľko pocitov a potom sa jej plecia zachveli od potláčaného plaču. „Nikdy som ti nechcela ublížiť. Myslela som, že budeš na to meno hrdý.“
„Hrdý?“ Neveril vlastným ušiam.
„Nikita, tvojho otca som milovala,“ povedala mu s novonadobudnutou dôstojnosťou. „Chcela som, aby si si volal po ňom, pretože pre mňa to bolo najkrajšie meno na svete.“
Pery sa mu skrivili do pohŕdavého úškrnu. Bolo neskoro na romantické priznania, nenávidel svoje meno tak dlho, že sa na tom už nedalo nič zmeniť. Nenávidel ho, pretože mu pripomínalo ich spoločnú samotu a jeho narodeninové priania, ktoré sa zúžili na jediné – aby sa raz v ich dverách objavil vysoký urastený muž, ktorý by ho zobral na ruky a vyhodil do vzduchu. Ako to videl u iných otcov.
„… no a Žemľa?“ doľahol k nemu mamin hlas. „Máš ho po svojom starom otcovi a to bol veľmi vzdelaný a sčítaný muž. Zo všetkého najviac obdivoval ruskú literatúru a umenie. Áno, aj Rusko a Rusov. Škoda, že mocenské záujmy politikov zničili v ľuďoch všetko okrem nenávisti.“
Neveriacky sa na ňu pozrel.
„Ty sa počúvaš, mama? Tu predsa nejde o nejakú okupáciu sovietskymi vojskami, o nejakého Brežneva a Husáka. O komunistov a ich politické čistky. Áno, predstav si, že som si o tej dobe čosi prečítal. Chcel som tomu všetkému porozumieť, keď ty si stále mlčala.“
Sklonila hlavu, ako keby čakala úder.
„Mama, tu ide predsa o niečo iné! Mám si vážiť meno po otcovi, ktorého som nikdy nevidel a ktorý sa na teba vykašľal? Mám byť hrdý na starého otca, ktorý ma nazýval pankhartom?“
„Odkiaľ to vieš?“
„Vypočul som jeden váš telefonát.“
„Je to oveľa zložitejšie, zlatko,“ vzdychla si.
„Tak mi to vysvetli, som už dosť veľký, čo povieš?“
Synova irónia ju bolela stokrát viac ako jeho hnev.
„Tvoj starý otec zomrel príliš skoro, aby to všetko mohol zobrať späť. Bol hlboko veriaci a nedokázal sa vyrovnať s tým, že som slobodná matka. Chcel, aby som sa vydala. Bolo mu jedno, za koho,“ ťažko si vzdychla.
Aj strom s práchnivým kmeňom je strom,“ dotušil Suchár.
„Áno, často mi to opakoval. Neposlúchla som ho a on sa zaťal ešte viac. Prestali sme sa stýkať. Povedz mi, ako by som mohla? Ako by som po tom všetkom mohla žiť a spať s niekým iným?“ obrátila sa na syna, ako keby zabudla, s kým hovorí.
Suchár sa prekvapene díval do matkinej tváre. Nikdy ju takú nepoznal. Vášnivú a odhodlanú.
„Keď si mal osem rokov, tvoj starý otec dostal infarkt. Na ulici. Zomrel skôr, ako k nemu prišla sanitka.“
„To som netušil.“
„Viem, že ak by žil dlhšie, ak by ťa lepšie spoznal, všetko by bolo inak. Strašne ma to mrzí, synček.“
„Ach, mama…“ Suchár bezmocne rozhodil rukami. „A teraz, po toľkých rokoch chceš napraviť aspoň jednu krivdu?“
„Áno,“ prikývla.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

1 komentár pri “Teraz nie (11.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *