Teraz nie (12.)

teraz-nie-obalka12. kapitola

Filipa sa prebudila v posteli úplne spotená. Do čerta s Romanom, do čerta so Sucharom a jeho pozvaním. Už si myslela, že je z toho von a teraz po rokoch sa to zase vrátilo. Všetko! Do najmenších podrobností.

Všetko sa odohralo šialene rýchlo. V jednom okamihu kráčala zamyslene cez park a v tom druhom padala horeznak zrazená úderom do hrude. V nose pocítila zmes potu, cigaretového dymu a hniloby, ktorú mal ten chlap v dychu. Zdvihol sa jej žalúdok, keď jej vtlačil jazyk medzi zuby. Chcela ho uhryznúť, no jednou rukou ju držal za tvár a bolestivo vtláčal prsty do líc, čím ju nútil otvoriť ústa. Druhou rukou jej šmátral pod sukňou. Keď narazil na lem nohavičiek, prudko nimi trhol a odhodil od seba. Priľahol ju a ona cítila, ako ju do chrbta tlačí nejaký konár a kamene. Budem mať špinavú sukňu, pomyslela si úplne nevhodne. Polovica jej bytosti ako keby neverila, že sa jej to deje, a tá druhá šalela od strachu. Opasok, ktorý si chlap vytiahol z nohavíc, prudko zasvišťal. Niekde pri nej sa ozývalo dychčanie. A ešte o kúsok ďalej vzrušený hlas, ktorý prechádzal do fistule.
„Vraz jej ho tam!“
Nedokázala otočiť hlavu, no určite boli aspoň traja. Ten tretí stál niekde za jej hlavou a robil sa. Počula odporný mľaskavý zvuk a jeho stonanie. Chlap, čo na nej ležal, sa jej snažil roztiahnuť nohy. Cítila ako sa obtrel o jej stehná stvrdnutým údom a telo jej skrútil kŕč. Kopala, ako len vládala. Chcela kričať, no dusila sa pod jeho spotenou rukou. Vtom ju niekto chytil za členky a pritlačil ich k zemi. To je koniec, pomyslela si a z posledných síl sa snažila vzoprieť. A potom počula tupý úder a vzápätí výkrik. Členky mala voľné a chlap, ktorý ležal na jej tele, mal odrazu okolo hrdla omotanú niečiu ruku. Počula jeho zachrčanie a ucítila, ako jej prestal zapchávať ústa. Potom sa jeho telo odlepilo od jej tela, pľúca sa jej naplnili vzduchom a ústa výkrikom. Počula ešte zopár úderov a potom nadávky: „Ty debil skurvený, zlomil si mi nos!“ A potom omdlela.
Prebrala sa na to, ako jej niekto sťahuje vyhrnuté tričko a sukňu. Snažila sa udrieť pred seba, no čiesi prsty jej zachytili ruku.
„No tak, upokoj sa, už sú preč. Môžeš sa postaviť?“ prihovoril sa jej. Všimla si svetlé krátke vlasy ostrihané na ježka, zakrvavené hánky na pravej ruke a teplé starostlivé oči. Chcela sa zdvihnúť, no nohy ju vôbec neposlúchali.
„Kde bývaš?“
„Tam,“ ukázala pomedzi stromy v parku.
„Počkaj, odnesiem ťa.“
Zakrútila hlavou, no on sa len usmial a zobral ju do náručia, ako keby nevážila ani kilo.
Tvár mala na úrovni jeho hrdla. „Ako sa voláš?“ spýtala sa.
„Nikita,“ odpovedal váhavo.
„Ešte nikdy som ťa tu nevidela.“
„Pred mesiacom sme sa sem prisťahovali.“
Keď s ňou prišiel až k ich bráne, uvedomila si, že sa jej nespýtal na meno a tiež, že celú cestu, čo ju niesol, nemala nič pod sukňou.
Filipa odkopla z tela prikrývku a zamierila do kúpeľne. Pustila si studenú vodu na zápästia a chvíľu ju nechala tiecť. Keď zdvihla oči, uvidela svoju strhanú tvár. Nemotorne otvorila skrinku vedľa zrkadla a vzala do rúk sivo-zelenú krabičku s malými tabletkami. Matne si spomenula, že naposledy ich tam bolo desať. Teraz jedna chýbala. Zaborila palec do alumíniového obalu a malá ružová tabletka jej vkĺzla do dlane. Zapila ju vodou rovno z kohútika a mátoživo sa pobrala do postele. Pár minút potom, ako zaspala, jej na displeji mobilu zasvietila nová správa.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

1 komentár pri “Teraz nie (12.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *