Teraz nie (13.)

teraz-nie-obalka
13. kapitola  

Horúčavy, ktoré sa nezmiernili ani po sérii prudkých búrok, boli vyčerpávajúce rovnako ako neutíchajúci prílev cestujúcich v hale, ktorí sa rozhodli, že práve v tento deň poletia na letnú dovolenku.
Romana začínal bolieť profesionálny úsmev podobne ako chrbát a lýtka.

Z práce im vypadol jeden kolega a tak ťahal nielen svoju smenu ale aj tú jeho, v bruchu mu žblnkalo množstvo vypitej kávy a on unavene rozmýšľal, či môže dostať kofeínový šok.
Kolegyňa Janka pri vedľajšom pulte vysielala smerom ku nemu záchranné úsmevy, ktoré prvý raz po dlhom čase nepomáhali. Janka bola drobná, vzdelaná a milá. V pokojnejšie dni spolu chodievali na obed a Roman s obdivom počúval jej rozprávanie o zaniknutých civilizáciách a odkazoch minulosti.
„Prečo mrháš svojím talentom a vedomosťami a už dávno nie si členkou nejakej vedeckej expedície v Andách?“ spýtal sa raz a ona mu vážne odpovedala, že je to dlhý príbeh.
Po jej slovách sa ho zmocnil známy pocit, že každý človek v jeho okolí prežíva dlhší príbeh, ako sa zmestí do jedného života. Príbeh, ktorý ho vlečie so sebou ako mohutná vlna cunami tam, kam pôvodne vôbec nechcel ísť.
Raz sa ho Suchár spýtal, či si myslí, že osud je dopredu určený, alebo je všetko dielom náhody. Ten chalan ho dokázal občas fakt prekvapiť. Povedal mu vtedy, že je to fuk, pretože či už v tom mal prsty osud alebo náhoda, v oboch prípadoch stretol Saru práve preto, aby sa do nej zamiloval.
Po prvom stretnutí chodieval za ňou do knižnice tak často, ako sa dalo. Zo začiatku mal super zámienku – dvojčatá. Požičiaval pre ne rozprávkové knihy a sledoval, ako sa jej po každej návšteve prehlbuje úsmev, ktorým ho vítala.
Neskôr si začal požičiavať knihy pre seba.
Asi by mu ťažko uverila, že nejaké dieťa dokáže prečítať viac rozprávkových kníh za jeden deň. A aj keď ho po čase prekukla a vytušila, že ich vôbec nečíta, nikdy mu nepoložila kontrolnú otázku, či sa mu viac páčila Analfabetka alebo Storočný starček, aký dojem v ňom zanechalo Dievča vo vlaku a čo povie na Osamelosť prvočísel.
Jedinú výnimku urobila pri knihe Posledná divočina, keď sa ho spýtala, či verí, že jeden človek môže zmeniť svet. Povedal áno aj nie, ona sa zasmiala a prvý raz sa nechala pozvať na kávu.
„Akú máš najradšej?“ spýtala sa ho sediac oproti nemu v bielej plastovej stoličke na terase letnej kaviarne a on jej odpovedal, že mu je to úplne jedno.
„Je ti jedno, akú kávu piješ?” spýtala sa tak zhrozene, ako keby sa práve priznal k vražde, a svetlé vlasy jej pri prudkom pohybe hlavy padli do tváre. Chcel jej ich odhrnúť z očí, no ona ho predbehla a prehrabla si neposlušnú ofinu prstami.
Očarene sa díval na jej premeny, na vážnosť, ktorú vzápätí vystriedal úsmev, keď mu rozprávala o nejakej hysterickej mamičke, čo zháňala povinnú literatúru pre svojho syna a nedala si vysvetliť, že kniha s názvom Kto chytá pšenicu sa v skutočnosti volá Kto chytá v žite.
Díval sa, s akým pôžitkom si usrkáva z ľadovej kávy, a predstavoval si kocky ľadu na jej horúcom tele.
„Môžem aj prestať,“ povedala po chvíli.
Nevedel, že je to tak na ňom vidieť.
„Káve neprikladáš žiadny význam, nevnímaš, čo ti hovorím, tak prečo sme vlastne tu?“
„Chcem sa s tebou milovať.“
„Tu?“ zasmiala sa.
„Tu, na ulici, na tráve, vo výťahu, v telefónnej búdke, hocikde na svete,“ vyhŕkol.
„A čo tak v posteli?“
Nepamätal sa na cestu domov, no presne si pamätal jej prvý výkrik, keď dosiahla orgazmus.
Do knižnice od toho dňa chodil naozaj kvôli knihám.
„Nemusíš si ich teraz všetky dočítať,“ smiala sa, no on si požičiaval všetky, ktoré mu predtým doporučila.
Občas si v posteli položila hlavu na jeho plece a čítala si text s ním.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *