Teraz nie (14.)

teraz-nie-obalka14. kapitola

Filipa si pred spaním otvorila esemesku spred niekoľkých dní a zamračene si ju prečítala.

MUSÍME SA ČO NAJSKÔR STRETNÚŤ. MIRO

Neodpovedala mu vtedy na ňu a nezdvíhala mu ani na mobil, ktorý jej vyzváňal niekoľkokrát denne. Do kelu, čo sa mu robí? Vlastne by sa ani nečudovala, keby mu úplne preplo.
Po jeho náhlom zmiznutí jej zopár kamarátov podávalo pravidelné správy o tom, kde ho videli. Prečo si niektorí ľudia myslia, že je to tá najúžasnejšia vec na svete? Hovoriť o bývalých a bývalkách. Kde ich stretli, ako vyzerali, čo si kupovali, s kým sa držali za ruky, na akom aute sa viezli?
Občas ju tie priateľské službičky privádzali do šialenstva, aj keď mnohé hovorili o tom, že sa Miro dal na alkohol a že ho ľudia viackrát stretli riadne opitého. Potom “priateľské” telefonáty utíchli. Možno jej známi konečne pochopili, že si to neželá. Alebo sa im Miro stratil z očí. A možno mu kdesi úplne preplo. Nepýtala sa ich. Načo? Nepotrebovala si jatriť rany.
Mesiace po Mirovom odchode boli tie najťažšie, aké prežila. Nenávidela svoju bolesť a otázky, ktoré sa vracali späť ako dotieravé bzučanie múch. Prečo on? Prečo teraz? Čo sa mu porobilo? Veď bolo všetko fajn. Hovorili dokonca o svadbe, vyberali mená pre bábätká. Od začiatku vedela, že to budú dvojčatá, no nepoznala ich pohlavie. A tak mali tri série. Dve mená pre dievčatká, dve mená pre chlapcov a dve mená pre chlapca a dievča. Jej sa páčilo meno Šarlota, tak ho rozdelila na Lotku a Šárku. Jemu sa páčilo meno Vratislav, tak ho rozdelili na Vratka a Slávka. Pre dievčatko a chlapca mali Romanku a Samka. Keď vybrala poslednú dvojicu, Miro sa jej smial, vraj mohla použiť hociktorú dvojicu z už vybratých mien. Tvrdila mu, že by to nebolo ono.
Filipa buchla päsťou do postele. Do čerta so spomienkami! “Hajzel, mal si päť rokov na to, aby si sa mi ozval,“ zahundrala a zúrivo vymazala esemesku.
Nestretne sa s ním! Nedovolí mu stretnúť sa s deťmi! Nech ju dá hoci aj k súdu! Poprie jeho otcovstvo! Urobí mu zo života peklo. Potom si spomenula na alimenty, ktoré platil na deti, a znervóznela. Potrebovalo by to poradu s nejakým právnikom, lenže ona na to nemala momentálne chuť ani sily.
Rezignovane vzala mobil do rúk a naťukala správu.

OK. KDE A KEDY?

Odpoveď prišla okamžite.

V PIATOK O 18.00. V BASTIONE. MÔŽEŠ?

Takže si pamätal, kde sa prvý raz stretli!

BUDEM TAM.

A vzápätí jeho ĎAKUJEM.

Bolo to ako zo zlého románu. Muž a žena, ktorí sa voľakedy mali radi a ktorí si nezmyselne ublížili, si vymieňajú esemsky ako puberťáci pred prvým rande. Pocítila, ako jej v hrdle rastie známa knedľa. Nemala súhlasiť s Bastionom!
V mysli jej naskočila spomienka na ich prvé stretnutie v tej reštaurácii, ostrá a farebná ako fotografia dvojčat na jej nočnom stolíku. Spomienka na letný horúci deň, na mladú čašníčku, ktorej sa na tvári zračila únava, na hudbu, ktorá hrala z reproduktorov, na hodiny, ktoré viseli Filipe nad hlavou a ktoré sa jej už dlho páčili, na úsmev v očiach nenápadného tmavovlasého mladíka, ktorý pristúpil k jej stolu a spýtal sa, či si môže prisadnúť.Netúžila po spoločnosti, no nikde inde nebolo voľné miesto, tak neochotne prikývla a venovala sa jedálnemu lístku.
„Skúste ponuku týždňa. Pstruha na mlynársky spôsob. Robia ho výborne.“
Povedala mu, že nemá rada ryby a mužov, ktorí sa ju snažia zbaliť po prvej minúte. On jej povedal, že prešlo zatiaľ len tridsaťsedem sekúnd, takže vydrží ešte tých zvyšných dvadsaťtri a potom sa uvidí. Rozosmialo ju to a keď prišla čašníčka, objednala si pstruha.
Bol fajn.
Aj ten pstruh.
Po tom strašnom zážitku v parku mala problém nadviazať vážnejší vzťah. Prežila niekoľko krátkodobých známostí, ktoré sa skončili okamžite, ako jej nejaký chalan skúsil strčiť jazyk do úst. A keď si už myslela, že láska nie je nič pre ňu, objavil sa pri jej stole mladý nenápadný IT-čkár, ktorý sa jej zdal zábavný napriek všetkým fámam, čo sa o IT-čkároch tradovali. Zo začiatku sa stretávali len tam – na obede. Neskôr začali spolu chodiť aj inde a ona si v jedno ráno s úžasom uvedomila, že sa zamilovala. Vôbec nie búrlivo a už vôbec nie romanticky. Jednoducho len tak. Úplne prirodzene.
Filipa si utrela slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí. Zdalo sa, že pálčivá nenávisť k Mirovi ju začala absolútne zrádzať. Otvorila schránku správ a chystala sa napísať, že si to rozmyslela a že nepríde. A potom si spomenula na slová, ktoré nedávno povedala Romanovi: „Ak začneš utekať, budeš utekať stále“.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *