Teraz nie (15.)

teraz-nie-obalka15. kapitola

Suchar sa bezcieľne túlal po meste a rozmýšľal o poslednom rozhovore s mamou a jej túžbe vrátiť späť niečo, čo sa vrátiť nedalo. Strašne ho mrzelo, ako na ňu vyletel, a keby mohol, zobral by všetky zlostné slová späť.

Nebola to pravda, že nenávidel Rusov a Rusko, odjakživa obdivoval ich športovcov a občas sa prichytil aj pri tom, že v tvárach známych politikov, hercov, spevákov alebo len obyčajných ľudí hľadá muža, ktorého podobizeň nosila jeho mama ukrytú v malom medailóne.
„Máš otcovu bradu a ústa,“ hovorievala mu, keď bol menší a neskôr, keď sa mu pod obtiahnutým tričkom začali rysovať svaly a čiarka na zárubni kuchynských dverí už dávno presiahla stosedemdesiat centimetrov, dodávala, že má otcovu postavu.
Od detstva si ho predstavoval vysokého a vyšportovaného, a keď vracal údery deckám, ktoré sa mu vysmievali, myslel na to, že sa jeho otec díva kdesi spoza rohu a je na neho hrdý.
Puberta plná zmätku, neistoty a revolty postupne prekryla detské predstavy a život mu mnohokrát bolestne a netaktne pripomenul rodný list so smutne vyplnenou kolónkou: Otec neznámy.
Dlhé roky závidel rovesníkom ich otcov, kým nespoznal Romana a Filipu a zopár ďalších kamošov, ktorých otcovia tĺkli ako žito, alebo si ich jednoducho nevšímali. Možno na tom nakoniec ani nebol až tak zle.
Na tréningy chodieval s chalanom, ktorému sa foter raz do týždňa spil a po návrate domov si zo syna urobil boxovací mech. Až do dňa, kým mu to chalan nevrátil a nezlomil mu sánku a tri rebrá. Skončil s podmienkou, pretože matka dosvedčila, že to bolo v sebaobrane.

Obchodná ulica bola zaliata slnkom a plná mladých ľudí.
Mal chuť na kofolu, nechcelo sa mu však posedávať len tak sám. Škoda, že Roman mal službu a kamoši z práce sa ponáhľali domov za deckami. On sa nemal kam ponáhľať. Myslel na Filipu, či by k nej nemal skočiť a vytiahnuť ju aj s deťmi kamsi von. Blbosť. Nešla by. Dokonca mu nezdvihla ani telefón, keď jej zavolal po oslave. Dobre, že nezdvihla, pretože aj tak nevedel, čo by jej povedal. Občas mal pocit, že sa z jeho prítomnosti úprimne teší, inokedy sa tvárila, ako keby bol posledný človek na svete, ktorého chcela vidieť. Bola náladová ako počasie.
Ťažko si vzdychol.
Mal by si nakopnúť nejakú babu, nedostatok sexu mu začal udierať na mozog. Alebo aspoň vybehnúť na Zlaté a dať si poriadne do tela. Plávať dovtedy, kým mu bude stačiť dych a kým sa mu svaly nezačnú triasť od únavy.
Zabočil na zastávku električky a začítal sa do cestovného poriadku. Električka na Zlaté mu ušla pred nosom, najbližšia mala ísť až o desať minút.
Neznášal bezcieľne postávanie. Už-už sa rozhodol, že prejde peši k ďalšej zastávke, keď mu zrak padol na výklad s knihami.
Vošiel dnu a zamieril k zahraničnej literatúre. Detektívky, severské krimi ani thrillery ho nebavili, ženské romány nečítal. Natiahol sa po tenkej knihe v sekcii POVIEDKY. Jednoduchá bieločierna obálka. Jednoduchý názov. STOPY V SNEHU. Nejaký ruský autor. Arkadij Ingram. Uchopil knihu a zamieril k pokladni.
Už vedel, ako sa ospravedlní mame.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

10 komentárov pri “Teraz nie (15.)

      • Dobrák Suchár negatívna postava? To hádam nie…. ja verím že ho na také galeje neodsúdiš a nezatratíš. Ja, ako beznádejne nevyliečiteľná romantička by som mu do života “naservírvala Filipu aj s dvojčatami” 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *