Teraz nie (16.)

teraz-nie-obalka 16. kapitola

„Máš dnes podvečer čas?“ spýtala sa Filipa udýchane.
Roman sa zasmial. „Trénuješ maratón?“
„Nie, bežím po schodoch. Tak máš?“
„Kedy presne?“
„Medzi šiestou a ôsmou.“
„Mám sa dať do gala?“
„Do gala sa dám ja, ty prídeš strážiť dvojčatá. Viem, že je to narýchlo, ale zabudla som ti to povedať skôr.“
„Ahá,“ pretiahol pobavene. „Ešte nejaké podrobnosti?“
„Ani nie.“
Filipa položila. Nechcela počuť žiadne pre ani proti. Roman jej nedávno povedal, že nemá dievčatkám brániť stretať sa s otcom, no spoločná večera s Mirom asi do tej rady veľmi nezapadala.
Stále nechápala, prečo tak rýchlo súhlasila. Možno pre nástojčivosť, ktorú vycítila z tej Mirovej esemesky. Možno zo zvedavosti, ako teraz vyzerá. Alebo pre tú nemiznúcu a dotieravú zvedavosť dozvedieť sa konečne pravdu. Tisíckrát si premietala všetky možnosti a nikdy neprišla k žiadnej odpovedi. Kamarátka psychologička, ku ktorej začala po jeho odchode chodiť, jej zdôrazňovala, že Miro jej dlží odpoveď, že by ju mala poznať, aby sa vyvarovala chýb v ďalšom vzťahu.
Filipa sa ironicky uškrnula a strčila kľúč do dverí. Ako vypáčiť odpoveď od chlapa, ktorý prestane komunikovať?
To bolo na tom celom najubíjajúcejšie. Jeho totálna ignorácia. Z jedného dňa na druhý deň zmazal všetko ako špongiou. Nezdvíhal jej mobil, zatajoval sa v práci, neodpovedal jej na maily.
Do čerta, nemala súhlasiť s tým stretnutím! Odkopla z nôh tenisky a práskla kľúče na skrinku s topánkami. Poskočili a zapadli zaň. Zaprela sa do bielej skrinky plnej detských topánok, čižmičiek, tenisiek a lodičiek a zdvihla kľúče z chuchvalcov prachu, ktoré sa tam usadili. Bolo by to tu treba celé vyupratovať. Alebo vyhodiť. Zrak jej padol na obrázok od Muchu, ktorý jej Miro voľakedy zarámoval a zavesil vedľa vešiaka. Zvesila ho zo steny, vybrala z rámu a hodila do odpadkového koša. Čudovala sa, že to neurobila už dávno.
Mrkla na hodinky. Zostávala jej hodinka času, kým pôjde pre dvojičky. Vybavila si pre ne detský tábor. Chvíľu protestovali, no nakoniec sa tešili. Škoda, že im to dnes končí. Rozmýšľala, ako pokryje ďalšie dni prázdnin v škôlke. V duchu sa zamračila, keď jej podvedome naskočila možnosť dať ich Mirovi. Šibe jej? Alebo to bolo tými snami, čo sa jej snívali posledné tri dni? Prichádzal k nej s úsmevom v očiach, ako vtedy v tej reštaurácii, a keď sa rozkričala, že ho už nikdy nechce vidieť, lebo ju opustil, hladil ju po vlasoch a vzpínajúcom sa brušku a smial sa, že by nemala čítať toľko postapokalyptických kníh. Musí sa kamošky spýtať, či je možné, aby sa jej trikrát po sebe sníval rovnaký sen.
Prekvapene sa pozrela dolu, v ruke ešte stále držala prázdny rám. Zašla s ním do svojej izby a zo skrinky pod oknom vytiahla veľkú čierno-bielu fotografiu, ktorú raz dávno objavila na nejakom blšáku. Bola na nej ulička so starými priečeliami domov a s dlažobnými kockami vyumývanými od dažďa. Na zadnej strane fotografie bolo čiernou fixkou napísané Spomienky sú na slučku a pod tým Ďžudžu.
Nevedela, kto je Džudžu, ale hovorila jej z duše. Vložila fotografiu do čierneho rámu a zavesila na prázdne miesto v predsieni. Potom zamierila k šatníkovej skrini a začala sa prehrabávať medzi vešiakmi.
Za dvojičkami dobehla medzi poslednými. Celú cestu domov jej rozprávali zážitky z tábora a doma vysypali na zem ruksaky plné výkresov, kamienkov a čudných plastelínových postavičiek. Počúvala ich len na pol ucha. Pozorne si nanášala na tvár jemný mejkap a upravovala si prstami krátke vlasy.
„Aj ja chcem,“ ozvala sa Šárka a natiahla sa po rúži.
Filipa jej namaľovala na líce srdiečko.
Budík na mobile sa ozval v tom istom momente, ako v dverách zaštrkotali Romanove kľúče.
„Si presnejší ako hodinky,“ vybehla mu oproti a pobozkala ho na líce.
„To vieš, profesionálna deformácia,“ zaškeril sa a objal dievčatká.
„Mami, ty niekam ideš?“ obrátila sa na ňu Lotka nesmelo.
„Idem,“ prikývla Filipa, „ale nebudem dlho, nebojte sa.“
Keď neskôr v noci vystupovala z taxíku, na prístrojovej doske auta svietili číslice 00:43.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

5 komentárov pri “Teraz nie (16.)

  1. Ahoj, Tami. Je to úplne iné, ako tvoje predchádzajúce knihy, ale páči sa mi to. Neviem prečo. Je to také upokojujúce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *