Teraz nie (17.)

teraz-nie-obalka 17.kapitola

Filipa vkročila do Bastionu a bolo to skoro ako cestovanie v čase. Ten istý interiér, tie isté obrazy, tie isté hodiny na stene pripomínajúce železničné nástupište. Nič sa nezmenilo. Len on.

Miro sedel pri stole pre dvoch. Keď vošla, vstal a zobral do rúk kyticu žltých ruží. Nikdy ich nemala rada, pomyslela si skoro s úľavou.
„Ahoj, som rád, že si prišla,“ natiahol k nej ruku s kvetmi. Nechala ho položiť ich späť na stôl. Na tvári sa mu mihli rozpaky a potom jej prisunul stoličku. Sadla si a snažila sa potlačiť napätie, ktoré cítila v tele. On to svoje neskrýval.
„Dáš si niečo na pitie? Ja mám minerálku,“ dolial si zvyšok do pohára. Videla, ako sa mu trasie ruka. Vystrela sa na stoličke a pozorne sa na neho zadívala. Sklopil oči pod jej skúmavým pohľadom.
„Dám si multivitamínový strik.“
Kývol na čašníka a objednal jej.
„Budete aj jesť?“ spýtal sa čašník. V očiach mal servilnosť, na ktorú nemala tento večer chuť.
„Možno neskôr,“ pokrútila hlavou.
Chlap s nagelovanými vlasmi sa odporúčal k baru a ona nevdojak poklopala prstami po stole. Mirova pochudnutá tvár a strhané črty jej odrazu nič nehovorili. Cudzota, ktorá sa medzi nich rozprestrela, priam kričala.
„Filipa, chcel som ti povedať, že sa strašne hanbím,“ začal.
Vybuchla napriek predsavzatiu, že ho nechá hovoriť.
„Hanbíš? A za čo? Že si zdrhol bez jediného slova? Alebo za to, že si opustil svoje nenarodené deti? Povedz, čo sa stalo? Narazil si si nejakú inú a hanbil si sa priznať, že si obyčajný kokot?“
Na dne očí sa mu objavilo niečo ako úsmev.
„Vôbec si sa nezmenila.“
Zalapala po vzduchu. „Bavíš sa?“
Prikývol.
„Vieš čo? Nemala som sem chodiť,“ hrabala sa na nohy.
Vystrel k nej ruku. „Počkaj, nechcel som sa ti vysmievať. Len som si spomenul na večer, keď sme išli na Sherlocka Holmesa. Pamätáš? Stáli sme v preplnenom vestibule a ty si spacifikovala jedného vulgárneho týpka slovami, že kokot je pre neho lichôtka. Pred chvíľou som sa cítil ako ten týpek.“
Nechtiac sa pousmiala. „Až na to, že u teba to nespraví jedna nadávka.“
„Viem.“
Chvíľu mlčali a ona cítila, ako ju opúšťa napätie. Čašník položil pred ňu vysoký pohár s pomarančovou tekutinou a ľadom a vytiahol zo zásoby ďalší zo servilných úsmevov dáma-vášho-formátu-by-nemala-nadávať
Mala chuť ho sotiť. Odpila si z džúsu a potom sa priamo spýtala: „Prečo sme tu, Miro?“
Odpovedal rovnako priamo: „Filipa, chcem sa stretať s deťmi tak často, ako to pôjde. S tebou alebo bez teba. Chcem, aby ma poznali a pamätali si ma. Nemám čas na ľútosť a pokánie. A nemám čas už na nič dôležitejšie a lepšie, ako byť s vami. Ja totiž zomieram.“
Zaskočilo jej a ona sa prudko rozkašľala.
„Nevymýšľaš si, len aby si ma obmäkčil?!“ Keď videla jeho pohľad, pridala tiché Prepáč.
A potom len tak sedeli. O čom hovoriť s mužom, ktorému voľakedy deň čo deň priala existenciu Božích mlynov? Mlyny začali mlieť a ona pocítila bolesť, ktorú o chvíľu vystriedal zmätok. Výčitky svedomia. Ľútosť. Bezmocnosť.
Ticho okolo nich oťaželo.
„Zavolám ti,“ precedila cez zuby a s hrmotom sa postavila. V dverách sa otočila a videla, ako si ponoril tvár do dlaní.
Pred reštauráciou sa rozrevala a potkýnajúc sa pustila dolu ulicou. Nedokázala ísť domov a odpovedať na Romanove zvedavé otázky. Nedokázala ísť domov a s pokojnou tvárou uložiť dvojčatá do postele.
Túlala sa po Bratislave a túžila po poháriku. Zamierila do prvej otvorenej kaviarne a dala si vodku s ľadom a citrónom. A potom už len čistú vodku. O dvanástej jej čašník zavolal taxík. Bol žltý, ako ruže, ktoré nechala Mirovi na stole.

  

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

6 komentárov pri “Teraz nie (17.)

  1. Nech je obsah a Mirov osud akokoľvek hrozný, takto sa mi to páči… Nie, nie som bezcitná, v Tvojom deji to vzerá tak, že iba žne to čo zasial. Takto nejako to funguje aj “reál”. Som sa bála v minulej kapitole, že Filipa sa s ním “zabudla” :-))

    • Už by si mala poznať a vedieť, že mám rada prekvapivé zvraty 🙂 Nie, filipa sa s ním nezabudla, aj keď to tak vyzeralo 🙂 A aj keď tvrdím, že túto knihu som nemala dopredu premyslenú, je to len čiastočná pravda. Nemám premyslené detaily, ale hlavné osudové línie áno 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *