Teraz nie (4.)

teraz-nie-obalka4. kapitola
„Mohol by si sem na chvíľu prísť?“ ozval sa v mobile Filipin hlas, práve keď Roman po ťažkom dni sadal do auta.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa úplne zbytočne, pretože inak by mu predsa nevolala.
„Len sem príď.“ Skôr, ako zložila, počul jej vzlyk.

No super! Nemal dosť svojich starostí? Čo je to teraz? Ochoreli jej dvojčatá, pohádala sa s mamou, alebo jej meškajú krámy? Netušil, či s niekým žije, po rozchode s Mirom sa zapovedala, že najbližších tridsať rokov nechce vidieť žiadneho chlapa. Občas mal pocit, že medzi nich zarátala aj jeho. Nie, klamal. Sestra na ňom lipla od malička, neskôr mu dokonca supľovala mamu, keď sa tá ich napchala antidepresívami a na mnoho hodín zabudla na celý svet. Bol  príliš malý, aby vedel, že to nie je celkom normálne, a príliš zmätený, aby rozumel sestriným slovám, ktoré raz vykríkla v jej izbe: „Mami, čo je s tebou? Prečo si taká? Prečo sa o nás nestaráš?“
Mal osem rokov a mama mu pripadala krásna. Nerozumel, čo od nej sestra chce. Chúďa Filipa. V desiatich rokoch mala na starosti nielen celú domácnosť, ale aj osemročné dieťa. Párky, ktoré mu varievala na večeru, jej zakaždým popraskali, a krupicová kaša mávala veľké hrčky, no on si ešte dlho myslel, že to tak má byť, a že párky, ktoré  neprasknú, nie sú dobré.
Cestu k sestre stihol za trinásť minút. Po otvorení dverí sa mu tentoraz nehodili do náručia dvojčatá ale ona.
„Čo sa deje, Pipa?“
Od detstva ju volal Pipa a ona to od detstva neznášala. Tvrdila mu, že už život s menom Filipa je neznesiteľný, ale Pipa je úplne na nevydržanie. Dnes na jeho  oslovenie nezareagovala žiadnym úškľabkom a rovno sa rozrevala.
„Tak dobre, už ťa tak nebudem volať. Nikdy!“ snažil sa žartovať.
„Volal mi Miro. Vraj by sa chcel stretnúť s deťmi. Chápeš to? Po piatich rokoch! Do riti, však ho vôbec nepoznajú,“ zakvílila.
Chápal jej rozrušenie, aj keď… Na dcérkach visela, ale mnohokrát priznávala, že od ich narodenia padá od únavy. Ak by jej Miro občas pomohol, nemuselo by to byť zlé. Na druhej strane – Miro bol bezcitné hovädo. Mal predsa toľko času, aby sa ozval. Tak prečo práve teraz? A načo? Roman pochyboval, že ho po piatich rokoch chytil nezištný záchvat otcovstva. Filipa mala pravdu, deti ho vôbec nepoznali.
Pomaly sa presunul do kuchyne a otvoril chladničku. Odkrútil vrchnák na fľaši s vodkou a nalial nielen jej, ale aj sebe.
„Ty tu nie si autom?“ spýtala sa začudovane.
„Zostanem u vás spať, ak chceš,“ štrngol si s ňou. „Budeme mať viac času na rozhovor. Zajtra mám voľno. Ozaj, kde sú dvojčatá?“
„Mama ich zobrala do Dráčika.“
Nespýtal sa, či mama vie o Mirovom návrhu. Načo by jej to Filipa hovorila? Mama mala svoj svet, kam prenikal len obmedzený počet viet, a tak sa ju naučili vynechávať zo svojich problémov. Ale dvojčatá mala rada. Roman si niekedy s úžasom uvedomoval, že vďaka svojej zamrznutej detinskosti si mama s vnučkami rozumela lepšie ako voľakedy so svojimi deťmi.
Po dvoch pohárikoch ho Filipa prudko objala a zašepkala mu, že je najlepší brácho na svete. Po treťom jej začali klipkať oči a po niekoľkých minútach mu zaspala na pleci. S miernymi výčitkami svedomia si uvedomil, že jeho ochota zostať s ňou nepramení len zo snahy pomôcť jej, ale najmä z túžby nebyť dnes večer sám.
Bolo jedenásteho júla. Sara oslavovala narodeniny.

 

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *