Teraz nie (6.)

teraz-nie-obalka6. kapitola

„Čo vyvádzate?“ spýtal sa Suchar o dva dni, keď si s absolútnou samozrejmosťou vytiahol z Romanovej chladničky krabicu mlieka a trochu nešikovne ju otvoril.
„Kvapkáš mi na podlahu!“ zahriakol ho Roman.
„No a? Čo je z cukru?“ zasmial sa, no potom odtrhol kuchynskú utierku a poutieral niekoľko kvapiek, ktoré mu spadli k nohám.

„Čo by som ja dal za to, keby ma foter kamsi zobral, keď som bol decko, a vy dvaja vyvádzate, ako keby vás poštípal sršeň, “ mudroval.
„Nerozumieš tomu, Filipa nechce, aby deti chytili z otca šok. Veď sa o ne doteraz vôbec nezaujímal!“
„No lebo môj tatko áno,“ odsekol mu aj on.
„Nikita, nepleť sem svojho tatka a svoje detstvo! A sadni si, znervózňuje ma, keď tu prešľapuješ z nohy na nohu!“
„A ty mi nehovor Nikita! Vieš, že to neznášam. Pripomína mi to fotra!“
„Toho, ktorý sa o teba nestaral?“ zaškeril sa.
„Presne toho, ty debil,“ zahnal sa po ňom. Uhol sa, pretože úder jeho pravačkou by nechcel schytať ani zo žartu. Vlastne ani úder jeho ľavačkou.
Boli rovesníci, no Suchar by ho pobil aj s jednou rukou zaviazanou za chrbát.
Socializmus nezažil ani jeden z nich, odsun sovietskych vojsk preležali v kočíkoch a minulosť poznali len z rozprávania rodičov a z českých komédií nakrútených po Nežnej revolúcii. Americké thrillery konzumovali s rovnakou samozrejmosťou ako dovážané jahody, ostnaté drôty na hraniciach si nedokázali predstaviť, a dlhé rady na toaletný papier, či mandarínky im pripadali ako najväčší žart. Zvláštne, nič z toho, čo im rozprávali rodičia, nezažili, a predsa nad nami visel tieň tej doby. Pretože ich rodičia si to všetko pamätali. Nazývali sa stratenou generáciou. Napriek tomu, že sa im otvorili hranice aj možnosti podnikania, mnohí sa nevedeli zaradiť.
Roman občas rozmýšľal, či mamina prehlbujúca sa neistota nevyplývala presne z tých časov a či otcova frustrácia nebola spôsobená zotrvaním v jednom z najstarších štátnych podnikov.
Suchar to mal ešte zložitejšie. Osud chcel, že niekoľko mesiacov pred Nežnou sa jeho mama – vtedy dvadsaťročná Eugénia Žemľová – stretla s mladým ruským vojakom Nikitom slúžiacim v neďalekých kasárňach. Romantické predstavy o láske a dokonalá znalosť ruštiny preklenuli nenávisť k okupačným vojskám a Eugénia sa bezhlavo zamilovala. Niekoľkomesačný románik prerušil odsun mladého vojaka inam, a narodenie syna zase Eugéniino štúdium na vysokej škole. Naplnená spomienkami na lásku pomenovala chlapčeka po otcovi neuvedomiac si, že dvadsaťtriročná okupácia zasiala do ľudí takú obrovskú nenávisť, že sa dokázali vŕšiť dokonca aj na malom chlapcovi s ruským menom.
Možno preto sa malý Nikita vrhol na zápasenie, neskôr na box a ešte neskôr na karate. Už v pätnástich bol silnejší ako priemerný osemnásťročný chalan a v dvadsiatich bol z neho obor, ktorý vzbudzoval rešpekt u všetkých kamošov. Prezývka Suchar nahradila jeho smiešne priezvisko Žemľa a Roman rozmýšľal, či mu ho kamoši dali preto, že bol taký málovravný, alebo preto, že s nimi nikdy nechodieval na hlučné alkoholové oslavy.
Skvelé reflexy a skúsenosti s pouličnými bitkármi Suchara priam predurčili pre povolanie, ktoré mu zabezpečilo skvelý plat a celkom užitočné známosti. V dvadsiatichštyroch rokoch sa stal členom vládnej ochranky.
„Len som ti chcel povedať, aby ste to tak neprežívali,“ povedal Suchar zmierlivo. „Nech ten chlap zoberie dvojičky občas von a Filipa si aspoň oddýchne.“
„Vieš, čo to môže porobiť s deťmi?“ zamračil sa Roman a potom sa zháčil. Načo s ním preberá takéto témy?
Možno preto, že Suchar bol kamoš. Možno preto, že mal Filipu rád. Mysľou sa mihla rýchla spomienka na večer, keď ju doniesol v náručí a keď sa z nás stali priatelia.
„Najskôr nič,“ zazubil sa Suchar. „Kamoška mala podobný problém. Jej bývalý sa tiež vynoril až po niekoľkých rokoch. Nakoniec to všetci rozchodili,“ povedal víťazne a hodil si do úst za hrsť makových krekrov.
„Suchar, hovorí ti niečo slovo štatistika?“ oboril sa na neho.
„Prečo?!“
„Ja len, že z jedného prípadu nemôžeš urobiť uzáver.“
„Máš lepší nápad?“ spýtal sa a znovu si hodil do úst za hrsť krekrov.
„Nie, nemám,“ priznal sa.
Po ťažkom dni sa ho začala zmocňovať únava. Obloha za okennými sklami sa farbila do červena a v kostole na vŕšku začal zvon zvolávať ľudí na večernú omšu.
„Nechcem byť nezdvorilý…“ začal otupene.
Sucharovi to našťastie dobuchlo na prvý raz.
„V pohode, kámo, už idem.“ Zdvihol sa zo sedačky a kývol mu na pozdrav. „Nemusíš ma vyprevádzať.“
Skôr, ako ho premohli výčitky svedomia, že som sa ho tak rýchlo zbavil, zapol telku. Na obrazovke sa mihali zábery z nejakej kulinárskej šou a on si spomenul, že od rána skoro nič nejedol. Pomaly sa presunul k chladničke a otvoril ju. Z kovových poličiek na mňa hľadel prázdny kartón vajec, dva smotanové jogurty, fľaška nakladaných sušených paradajok a tri pomaranče. No a ešte nedopitá škatuľa trvanlivého mlieka.
„Prečo si dávaš ovocie do chladničky?“ spýtal sa Sary, keď si u neho prvý raz vybalila nákup a ovocie uložila do chladničky.“
„Nemám rada teplé ovocie.“
Nemala rada teplé ovocie, no kávu pila vždy studenú. Aj v zime.
Naprázdno prehltol a zatvoril dvierka. Odrazu ľutoval, že Suchara poslal preč. Mohli si spolu objednať pizzu a pustiť si nejaký film. Ticho v byte mu nerobilo dobre, tak uchopil kľúče a vybral sa von.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *