Teraz nie (9.)

teraz-nie-obalka9. kapitola

Sara stála vo dverách spálne a vyzerala ako obraz orámovaný bielou zárubňou. Keď pokročila k Romanovi, pohľad na jej telo mu znovu vyrazil dych. Dívala sa na neho so známym úsmevom a on vedel, že bude nasledovať jedna z milostných hier, ktorú s ním tak rada hrávala. Natiahol k nej ruku, no ona jemne pokývala hlavou. „Len perami. Dotýkaj sa ma len perami.“

Pobozkal ju na na hladké plece, na jamku pod hrdlom a skĺzol k prsiam. Zavzdychala od rozkoše a pohodila hlavou dozadu.
„Sara, musím sa ťa dotknúť,“ zašepkal vzrušene a položil jej dlane na horúce boky.
„Všetko si pokazil!“ vykríkla a on sa vzápätí zobudil.
Ležal so široko otvorenými očami na posteli a v nose cítil jej kvetinovú vôňu. Do čerta! Vykríkol smerom k bielemu plafónu a vyskočil z postele. Nahý prešiel do kuchyne a napustil si plný pohár vody. Bola teplá. Za oknami sa brieždilo a kdesi pod domom škriekali mačky. Znelo to ako plač dieťaťa. Roman sa pozrel na nástenné hodiny, ktoré dostal od Sary na posledné narodeniny a ktoré sa absolútne nehodili do jeho minimalisticky zariadeného interiéru. Sekundová ručička trhane krúžila po fialovo-striebornej kytičke levandule a nástojčivo odkrajovala z času, ktorý mu zostával do odchodu na letisko. Sara mala rada vintage štýl, ružovú farbu, taliansku kuchyňu, vysoké opätky a psov. On mal rád deti, značku Lacoste, mangový džús , Star Wars a mačky. Obaja mali radi korčuľovanie na hrádzi, červené víno, skupinu Queen a sex.
Stál v kuchyni nahý a triasol sa od túžby. Potom pristúpil k hodinám, zvesil ich zo steny a uložil do najvrchnejšej poličky. Priadli tam ticho ako mača, ktoré dal Sucharovi. Rozmýšľal, prečo si ho vlastne nenechal.
Robotu prežil len vďaka niekoľkým porciám silnej kávy. Zíval po každej vete a preklínal sen, ktorý ho obral o spánok. Pred letiskovou budovou ho ovalila horúčava silou tridsiatichpiatich stupňov Celzia. Kým zaparkoval pred domom, bol mokrý ako myš.
„Vyzeráš dosť zdevastovane,“ tresol ho po pleci Suchar, ktorý si ho vyčíhal na parkovisku. „Pôjdeme do posilky?“
„Do posilky? Chce sa mi spať!“
„Veď práve,“ uškrnul sa.
Nakoniec ho prehovoril, aby išli na jedno čierne pivo blízko domu. Roman ho nechcel brať k sebe. Vedel, že ak by sa zvalil do sedačky, za sekundu by zaspal. Tvrdé barové stoličky ho chránili od spánku lepšie ako Sucharovo mlčanie.
„Si fajn spoločník,“ podpichol ho.
Suchar sa trochu strhol. „Rozmýšľal som.“
„O čom?“
„O tebe, o Filipe, o mne. O tom našom poslednom rozhovore. O otcoch a tak, pamätáš?“
„Pamätám.“
„Povedz Filipe, aby nebránila dievčatkám stretávať sa s otcom.“
„Povedal som jej.“
„Fajn,“ prisvedčil a odpil si.
„To je všetko?“
Suchar si so záujmom prezeral logo na vysokom pivovom pohári, ako keby ho videl prvý raz.
„Nerozmýšľal si niekedy nad tým, že sme si všetci traja podobní?“ spýtal sa Romana s miernym počudovaním v hlase.
Roman trpezlivo čakal na vysvetlenie.
„Sme zneistení vlastnými rodičmi. Možno preto zostávame sami.“
Roman sa užasnuto na neho zadíval.
„To máš odkiaľ?“
„Mám sa uraziť?“
„Prepáč, ale filozofovanie nie je tvoja parketa.“
„Myslíš si, že nemám oči? Alebo mozog?“
Roman sa v duchu trochu zahanbil. Naozaj si to občas myslel. Teda o tom mozgu. Suchar mával občas šialené nápady, väčšinou bol uzavretý do seba, to však neznamenalo, že je hlúpy.
„Moja mama často hovorieva: Aj strom s práchnivým kmeňom je strom.“
Romanovi začalo za očami trhať od bolesti. To pivo vôbec nebol dobrý nápad.
„Trochu mi uniká súvislosť,“ priznal sa.
„Dopi! Pôjdeme,“ ťapol ho Suchar po pleci.

Facebooktwittergoogle_plusmailby feather

8 komentárov pri “Teraz nie (9.)

  1. S tým dĺžňom mi je to naozaj prirodzenejšie… suchár buď ako človek bez zmyslu pre humor, ktorý sa nedokáže zabaviť ani usmiať, alebo diétne sucháre z krabice, ktorými ma kŕmila mama ako malú vždy, keď mi bolo zle a mala som diétu. Tami, tieto tvoje “jednohubky” na pokračovanie ma asi odrovnajú. Som po každej stále viac a viac hladná… 🙂

    • Ešte mi napadlo, že asi budem meniť trochu začiatok. Táto kniha vzniká veľmi zaujímavo – postavy si začali žiť svoj život skôr, ako som čakala, a natískajú sa mi iné peripetie, ako som mala pôvodne vymyslené, takže budem musieť niečo na začiatku zmeniť. Ale to ti dám vedieť, prípadne sa k tomu vrátiš a overíš si, ak by si sa začala strácať v deji 🙂

  2. Mne tam zas ten dĺžeň vadí… už som si na neho zvykla ako na Suchara.
    A veľmi sa mi páči, ak si postavy žijú svoj život, lebo neurčitosť a náhoda umeniu pristane… si už dosť veľká na to, aby si mohla písať aj týmto štýlom (:
    Veľmi držím palce a teším sa na ich ďalšie osudy…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *